O Bravačanoch generácie 1930 (Nosenie detí v odedze)

Pridané: 24.3.2014 23:02:00 Počet zobrazení: 2479

24 Marec 2014

Niečo z histórie nosenia detí na Slovensku

Prvé krôčky a prvé povinnosti

Život v tridsiatich rokoch minulého storočia bol tvrdý a ťažký nielen v Braváčove, či na Horehroní, hoci práve tu možno najmä, ale aj v celej "masarykovskej republike". Veľa zavinila svetová hospodárska kríza, ktorá priniesla takmer absolútnu nezamestnanosť. V lete 1930 sa viacero partií Braváčanov vybralo za chlebom na Liptov: kosili lúky rozsiahlych chotárov Horného Liptova za 8 - 10 korún na deň. Prirodzene, k tomu strava a ubytovanie v senníkoch na poli. Aj môj otec bol v jednej z tých partií a tam sa mu aj zapáčilo meno Ervín, ktoré mi po narodení dal. V Braváčove však už dvaja Ervínovia boli na svete, ale o tom ani on, ani matka nevedeli. Nečudo, že ťažký život poznačil aj naše detstvo, a tak s prvými krôčikmi prichádzali aj prvé povinnosti: opatera mladších súrodencov bola povinnosťou najčastejšou a najbežnejšou. Týkala sa v podstate celej našej generácie, lebo až na niekoľko výnimiek sme mladších súrodencov mali hojne. Povinnosťou otcov bolo hľadať si prácu a zarobiť aspoň aké - také korunky. Prevažne sa to nedalo inak ako chodením na týždňovky alebo aj na dlhší čas. A tak práca na poli spočívala na ženách, našich materiach. Pravdaže sa táto robota týkala aj nás detí. Spočiatku nás matere na pole nosili v odedziach alebo na chrbtoch, keď sme povyrastali. Odedza bol umný, na to určený a špeciálne utkaný, neraz aj farebnými pásikmi ozdobený kus pamokoveho plátna, široký asi päťdesiat až šesťdesiat centimetrov a dlhý možno aj dva až tri metre. Odedza sa omotala okolo pása nositeľa a do nej nesene dieťa. Odľahčilo to rukám. Aj ja som sa svojich mladších bratov takto nanosil neúrekom, lebo kočíkov vtedy v Braváčove nebolo. Matky o tom vravievali, že je to panský výmysel. Možno aj preto, že na ne nemali peniaze.
Pri celodennej práci na poli, či už okolo zemiakov, obilia alebo sena, malé deti, najmä batoľaťa museli aj spať. Na to sa používali kolembačky, zriedkavo volané tiež kolembáre. Kolembačky tvorili tri hladko ostrúhané drúčiky zo smrečkov, po handelsky zo svrčiniek, na hornom konci voľne zviazané a na dolnom zašpicatené. Trojuholník kolembačiek sa zapichol do zeme a na dve palice sa uviazala plachtička s tráčikmi, teda tračkana. Tretia palica dávala stabilitu. Do tračkane sa vložilo dieťa, zvyčajne vo vankúši a v tomto poľnom lôžku sa hojdalo, čiže kolembalo a spinkalo. Napred kolembali nás a keď sme povyrastali, kolembali sme my tých mladších...
Do našich pamätí kolembačky vryli hlboké brázdy, lebo sediac pri nich strávili sme nepredstaviteľné množstvo hodín. Od jari do jesene. Načim ešte povedať, že okolo kolembačiek sa zvyklo rozsypať trocha tabaku, po handelsky dohanu, čo ostalo ešte z neblahých rokov maďarizácie. Tradovalo sa, že tabak odpudzuje hadov a že preto hady do kolembačiek nevojdú. Nevedno, ako to bolo naozaj. O hadovi v kolembačkách naša generácia nikdy nepočula. Možno v dávnejšej minulosti sa tak naozaj stalo, alebo to bol iba výmysel bujnej fantázie. Balíček tabaku sa však na pole vždy nosieval.
Pri poľných prácach bola starostlivosť deti o mladších súrodencov neraz takmer absolútna, a preto dochádzalo aj k rôznym udalostiam, ktorým nechýbalo napätie. Aspoň jednu uvediem, ktorú som sám prežil a mám ju stále v pamäti. Môj dedo z otcovej strany Paľo Hastrliak, vždy tak volaný, hoci oficiálne sa volal Pauliak, bol chýrny bača breznianskych salašov. Starí Breznania - Hugani chovali veľa oviec a združovali sa v štyroch ovčiarskych spolkoch. Volali sa Pasecký, Čiernovršský, Priehybinský a Vrchdolinsky. Každý spolok mal vlastný salaš. V čase mojich piatich rokov dedo bačoval u Čiernovršského spolku a salaš mal na Javkuskach, blízko Kubickej. Na prelome júla a augusta bola na panstve senoseč pre baču a valachov. Hrabačkou bola aj moja matka a svojich, vtedy už dvoch synov mala so sebou. Aj spávali sme tam, domov bolo ďaleko. Mladšieho, skoro dvojročného brata som pestoval ja a asi nie dosť starostlivo, lebo sa mi stratil. Prišlo sa na to až na súmraku, po zhrabaní sena do kopencov. Nastala trma - vrma a plač matky. Prirodzene, malý braček sa našiel. Prebudil ho chlad a volal svojho pestovateľa: Eko, znel jeho slabý hlások. Volal toho, kto mu bol najbližší, jeho deda!
Naše povinnosti nás však neobrali o všetku zábavu, o hry. To naozaj nie. Čas sa musel nájsť. Ak už nie inak, tak aspoň v nedeľu popoludní a podvečer. Najčastejšie sme sa my chlapci, dievčence boli z tejto hry vylúčené, hrávali na zbojníkov a žandárov. Napriek odstupu dlhých vyše šesťdesiat rokov si spomínam, že každý chcel byť zbojníkom a nikto žandárom. Asi to vyplývalo z našej handelskej nátury, ale aj z rozprávok a najmä legiend, veď aj o Jánošíkovi sme vedeli oveľa skôr, ako sme na naučili čítať. A tak sa pri našich hrách žandári a zbojníci museli pravidelne striedať. Inak to nešlo. Podstatou hry bolo, že sa zbojníci skrývali a žandári za nimi sliedili a lapali ich. Zlapanie bola pre zbojníka hanba, ba priam potupa. Nečudo, že zbojníci sa dômyselne skrývali a aj nohy mali nabrúsené na zutekanie. Skrýš bolo v dedine neúrekom: kopy a seno v nich, humna a záčinky, ba neraz aj prázdne chlievy pre ošípané. Ak žandári zbojníkov nenašli, v skrýšach bola aj nuda. Napätie však nechýbalo a hru zvyčajne prerušil až súmrak. Väčšinou vyhrávali zbojníci.
Nuž, zážitkov sme mali neúrekom. Aj na nočné sny.

HOREHRONIE - regionálne noviny občanov Brezna, Horehronia a Stredného rudohoria.

CENA DOPRAVY SR:

Balík na poštu 2,50 €  
Balík na adresu 3,40 €
Kuriér DPD 3,60 €
Dobierka 0,60 €

 

 

 

Úplný cenník nájdete tu:

MÁTE OTÁZKY?

Monika Dankovičová

 noseniedeti

✆ 0908 419 618
Po-Pia - 8.00 -18.00
obchod@noseniedeti.sk

Darčekový poukaz

darčeková poukážka

Dvojnásobná radosť pre obdarovaného.

Prvý krát z darčeka, druhý krát z nákupu:-)

Táto stránka používa cookies. Viac info

Prihlásenie